Sú tí nakupujúci dôchodcovia ozaj tak „nedotrhlí“?

.
Aj mne podobná otázka napadla, keď som videla na internete už po niekoľký krát pobúrené komentáre o nakupujúcich dôchodcoch, ktorí chodia počas koronakrízy do obchodov denne a dokonca aj mimo hodín pre nich vyhradených. O tých, ktorí tak nezodpovedne riskujú svoje zdravie, ktoré sa im ostatní snažia svojou toleranciou chrániť.

V jednej chvíli som si položila otázku, že preboha, čo to robia? Čo si nevážia ten svoj život? A potom som to pochopila. Stačilo stíšiť svoje pobúrenie a zamyslieť sa, kto vlastne sú, ako žili a čo zrejme zažívajú teraz.

Takže :
po A) – sú to väčšinou, najmä tie staršie ročníky, povojnové deti, ktoré žili v nedostatku, boli radi, že majú čo jesť a čo si obliecť, boli nútení si veci a jedlo chrániť, ozaj vážiť a byť vďační

po B) – boli vychovávaní takými rodičmi a starými rodičmi, ktorí na vlastnej koži tú vojnu zažili, kedy skutočne často krát nemali čo do úst a s takýmto v mysli zapamätaným strachom vychovávali svoje deti – týchto dnešných dôchodcov

po C) – z povojnového stavu prešli do socializmu, kde im zasa do mysli pribudli programy, že to, čo je ich vlastníctvo, im môže niekto beztrestne a nenávratne zobrať. Pôdu, nehnuteľnosti, slobodu …..

Dnešných dôchodcov súčasná karanténna situácia vrhla do veľkej psychickej záťaže, kedy ich vedomú časť myslenia valcujú tieto podvedomé programy, získané a zapísané v ich vlastnom detstve. Tieto podvedomé programy, majú, žiaľ, oveľa väčšiu intenzitu negatívnych emócií, a preto často nedokážu správne (vzhľadom k dnešnej situácii) zareagovať a nám, mladším, to preto pripadá úplne absurdné.

Ich podvedomá časť mysle ich preniesla do obdobia ich detstva po vojne a spolu s programami prevzatými od ich rodičov aj do vojnového stavu.
Áno, presne takto súčasnú karanténnu situáciu môže vnímať ich mozog. Ako vojnový, povojnový a socialistický stav dokopy. Tri etapy, znakom ktorých je nedostatok – strach o jedlo či majetok.

A najhoršie na tom je, že ani len netušia, čo sa to s nimi deje, kto tú ich myseľ vlastne riadi. Nehnevajte sa na nich, nenadávajte. Oni potrebujú pomoc, oni kričia o pomoc. Nie sú schopní vnímať, že robia zle, lebo ich podvedomý strach je silnejší.

Každodennými nákupmi bojujú so svojim strachom. Každý uskutočnený nákup môže pre nich predstavovať ďalší kúsok zvládnutého strachu, o ďalší kúsok zariadený pocit bezpečia, že majú všetko, čo budú potrebovať. Svoje ohrozenie zdravia určite intenzívne vnímajú, ale nie z ochorenia na vírus, ale z nedostatku jedla a základných potrieb.

Ich myseľ funguje na predstave, že každú sekundu sa situácia môže zvrtnúť a zásoby v obchodoch už mávnutím ruky byť nemusia, a to aj napriek tomu, že plné regály potravín a drogérie dokazujú opak.

Ak môžete, pomôžte im. Vysvetľujte im, že sa nemusia báť, že tovaru je stále dosť a zásobovanie stále funguje. Vysvetlite, alebo lepšie povedané oživujte im v mysli rôzne možnosti dlhodobého zásobovania potravín, aj keď ich dokonale poznajú, lenže katastrofickými scenármi zastretá myseľ tieto možnosti chvíľami úplne ignoruje.

Ak máte možnosť, ponúknite im osobný nákup. Ak máte vlastný obchod, ponúknite donášku zdarma. Je mi jasné, že niektorým to možno pomôže, ale niektorým aj tak nie. Tí budú naďalej možno denne chodiť do obchodov, pretože tak vyvíjajú nejakú aktivitu a prináša im to uspokojivý pocit, že sa o seba starajú, že nesedia len tak apaticky doma, ale všemožne si zabezpečujú maximálnu prevenciu pred možnou krízovou situáciou. Je to čisto len psychická pomoc. Tam zrejme pomôžu ozaj až vládne opatrenia.

S ich strachom im môžete pomôcť aj rozhovorom. Nechajte ich, nech sa vyrozprávajú, ako to bolo v ich detstve, čo zažívali, aké spomienky majú na svojich rodičov a ich detstvo. Možno len potrebujú ten tlak a strach z možného opakovaného scenára vyrozprávať, nejako dostať zo seba von.

Nepotrebujú nadávky a odsudzovanie, ale pochopenie a prípadnú pomoc, je jedno, či od jednotlivcov alebo od štátu. Pravdepodobne si sami poradia veľmi ťažko. Zrejme sa nakoniec, vzhľadom k ich nie práve zodpovednému prístupu, dočkajú nejakého upresňujúceho nariadenia o vstupe do obchodov, tak ako ľudia v produktívnom veku nesmú ísť do obchodu v čase určenom pre dôchodcov, tak vo zvyšku času bude možno ten istý zákaz platiť aj pre dôchodcov.

Možno fakt potrebujú mať niečo presne určené a nariadené. Ale nie ako trest pre malé deti, ktoré niečo nedodržujú, ale ako pomoc pre ľudí, ktorí pod veľkou záťažou svojich zážitkov z detstva a rodových programov z minulosti nie sú takúto ochranu sami sebe schopní zabezpečiť a vedome dodržiavať.

Takže je dobré skúsiť im pomôcť, spolu s nimi ich obavy zdieľať a pochopiť ☀️