Nástrahy osobného rozvoja II. – nevytvárajte si nové vzorce

V poslednej dobe som sa stretla pri klientoch so situáciou, kedy sa k riešeniu konkrétneho problému ani poriadne nedostaneme, len riešime, či skôr odstraňujeme z mysli klienta akúsi zafixovanú potrebu či povinnosť sa zdokonaľovať, stále niečo riešiť a to tak, aby bolo všetko dokonalé.

Lebo keď to bude dokonalé, tak už potom budú konečne šťastní.  V konečnom dôsledku im tá snaha o dokonalosť bráni riešiť často krát aj úplne bežné problémy a vidieť spokojnosť tam, kde už ju vlastne majú.

Takže odstraňujeme v podstate nie problém, ale následky prílišného seba-motivovania a seba-zdokonaľovania, ktoré klientovi bránia v sebe to riešenie problému nájsť.

Ako sa až do takéhoto štádia dokáže niekto dostať?

Zhrniem to prakticky do postupných krokov, ktorými si prešiel takmer každý, kto sa vydal na cestu hľadania a rozvoja svojej osobnosti.

1. štádium: Keď sa narodíme, sme úplne odkázaní na rodičov a našich najbližších. Život začíname chápať na základe toho, čo nás učia priamo ich radami, príkazmi alebo svojím správaním. Odkukávame všetko, čo robia a považujeme to za najsprávnejšie na svete, za jediný možný spôsob správania a absolútne o tom nepochybujeme. Je jedno, či rodičia, príbuzní, učitelia alebo kamaráti. A v takomto nastavení ideme ďalej svojím životom.
2. štádium: V dospelosti si začneme uvedomovať, že nám niečo v živote nevyhovuje, že nie sme spokojní v tom, čo žijeme, a keď naša nespokojnosť dosiahne kritickú hranicu, začneme pátrať po príčinách a hľadať pomoc, vďaka ktorej sa môžeme z tohto stavu dostať. Najlepšie aj s návodom, ako si môžeme pomôcť sami.
3. štádium: V tomto hľadaní zistíme a pochopíme, že za väčšinou našich problémov stoja práve tie naučené vzory správania z nášho detstva. To pochopenie je nádherný objav! Uvoľňujúci, oslobodzujúci. Nadchne nás, obrodí, posunie úžasný kus dopredu.

Tak sa čo najrýchlejšie snažíme odstraňovať tie staré vzorce a nahrádzať novými, lepšími, takými, čo nám vyhovujú a čo nás smerujú k lepšiemu a spokojnejšiemu životu.

Objavíme motivačné knihy, terapeutov, ľudí okolo seba s vyššou úrovňou poznania, než v tej chvíli máme my. Zacítime silné spojenie so svojím vnútrom, objavujeme svoje ozajstné ja, ktorého skutočné cítenie je úplne iné ako zdedené vzorce. Zrazu máme jasno v tom, akí chceme byť, čo už nesmieme robiť, čo už iným nedovoliť. Že musíme byť silní, udržiavať si svoju hodnotu, zvyšovať sebavedomie, dostať emócie pod kontrolu a udržiavať si nadhľad. Aby sme už konečne (!) boli šťastní.

4. štádium: A zrazu narazíme na problém. Nie všetko z toho sa nám darí, ako sme si predsavzali.

To uzdravovanie a sebarozvoj po čase nejde takou rýchlosťou ako zo začiatku, spĺňať doslova dobré rady, ktoré sme si vzali za svoje od milovaného autora alebo hromadného povedomia rovnako nastavených ľudí, sa nám tiež už prestáva dariť. To, na čom sa snažíme krvopotne pracovať, nám nie vždy funguje a prichádzajú prekážky. A pritom sa tak snažíme!

Verdikt je jasný, nejdeme tou správnou cestou!

Niečo s nami nie je v poriadku, niečo určite robíme zle. Už zasa!

Naša sebahodnota, čerstvo získaná, zatiaľ krehká, začne rapídne klesať, pochybnosti o svojich schopnostiach, naopak, prudko rastú, začíname sa posudzovať, odsudzovať a sami sebe robiť tých prísnych karhajúcich rodičov. Asi sme zasa úplne zlyhali. Bože, ako je to možné?

Tak presne toto je to štádium klientov, o ktorých píšem na začiatku tohto článku.

A to je presne štádium, kedy im treba v mysli urobiť rázne STOP!

Nie, nestratili svoju hodnotu, nerobia nič zlé. Len neustrážili to nové, čo si do svojej mysle a života vôbec púšťali. Neustrážili spôsob a ľahkosť prijímania toho nového, tú zdravú cenzúru, o ktorej som písala nedávno. Vrele odporúčam prečítať posledný článok.

Prečo sa vlastne ako osobnostne rozvinutí ľudia dokážeme dostať až do takéhoto štádia?

Pri odstraňovaní starých vzorcov si dosadíme do hlavy všetky inšpiratívne citáty, metódy, návody svetoznámych autorov a berieme ich ako tie najsprávnejšie na svete. Lebo nám úžasne pomáhajú, sme s nimi spojení, máme pocit, že autor nás pozná, že v knihe hovorí práve o nás, pri videu sa s ním plne stotožníme.

Všetko, čo počujeme a čítame často považujeme za to najsprávnejšie na svete, považujeme to za jediný spôsob správania a absolútne o tom nepochybujeme.

Zdá sa vám, že som túto vetu už spomínala? Áno, na začiatku textu, keď som spomínala detstvo a našich blízkych.

Sebarozvojom si niekedy zablokujeme improvizáciu v živote

Tým, že nový štýl správania považujeme za jediný možný a správny, tým dávame nášmu životu podmienku.

Nenecháme žiaden priestor pre improvizáciu, pre nevyspytateľnosť života, pre prispôsobovanie sa dennej situácii. Nenecháme si otvorenú možnosť vlastného úsudku podľa momentálneho vlastného cítenia a vôbec neberieme do úvahy možnosť odmietnuť, keď niečo s nami prestane rezonovať.

Presne týmto spôsobom prídeme do toho istého štádia, ktoré sa nám dialo v našom detstve.

Proste, len jedny striktné vzorce vymeníme za iné. Ale pozor! Tieto sú pre náš život, sebarozvoj a vnútornú hodnotu ďaleko nebezpečnejšie.

A prečo sú tieto nové dosadené vzorce pre nás nebezpečnejšie než tie spomínané vzorce z detstva?

Lebo šanca ich vôbec nájsť býva dosť dlhú dobu minimálna.

Nájsť niečo, čo vám dal niekto iný, je pre človeka, ktorý sa rozhodne na sebe pracovať, pomerne ľahké. Nájsť akože vinníka a zvedomiť si, že to, čo robíme, sme si nevybrali sami, ale že nám to niekto ukázal a my len ako opice opakujeme. Potom aj odstraňovanie takýchto vzorov správania je vo väčšine prípadov pomerne ľahké.

Ale keď si sami svojou vlastnou vôľou, svojím nadšením, niekedy až v eufórii vyberieme nejaký vzor správania od iného človeka, motivátora, terapeuta, vyhláseného autora kníh, tak sa to oveľa ťažšie hľadá. Pretože si sami určíme pravidlá, akým človekom chceme, teda skôr musíme byť. My si to vlastne prikážeme. My sami! Dáme nášmu šťastiu v živote podmienku!

Nebezpečné vzorce sa podobajú

Tie sebarozvojové vzorce, začínajúce „Až“ sú niekedy totálne deštruktívne:

• „Až keď budem mať spracované svoje detstvo, potom budem šťastný.“
• „Až keď budem mať tú správnu sebalásku, až potom si dokážem nájsť toho správneho partnera.“
• „Až keď pustím staré, môže mi prísť niečo nové“ (práca, partner, priatelia).

A kopu ďalších so slovami Nesmiem, Nikdy, Pokiaľ… (Podrobne ich určite rozoberiem niekedy nabudúce.)

Skúste si sami prejsť niečo zo svojho života, ako dlho vám trvalo, než ste si priznali, že ste urobili chybu, že ste sa zle rozhodli, že ste uverili niečomu, čo nebolo správne. Myslím, že väčšina z nás má problém obviniť samých seba a uvedomiť si to, tobôž nie priznať nahlas.

A práve to sa deje s týmito novými vzorcami. Je ťažké si priznať, že sme sa niečoho držali až príliš striktne, a to ešte dobrovoľne.

Nepodceňujme sa ani nikoho nepreceňujme

A pritom niekedy úplne zabúdame, že žiaden autor nie je niečo viac než my. Je to len obyčajný človek z mäsa a kostí, ktorý je ovplyvnený svojou aktuálnou životnou situáciou a svojimi momentálnymi emóciami. Áno, aj tými negatívnymi, tiež je to LEN človek.

Ale disponuje úžasným darom – schopnosťou sa vyjadriť, spísať do slov svoje nadobudnuté vedomosti, myšlienky, pocity, vzácne životné skúsenosti a môže nás ozaj tešiť, že sa rozhodol odhaliť svoje vnútro a druhým poradiť a motivovať ich.

Ale zasa si len načítava informácie z energetického poľa celej spoločnosti, tie informácie, ktoré tam vkladáme a vyberáme všetci do jedného. Takže by sme to aj tak mali brať, ako inšpiráciu a jednu z možností, nie ako nadčasovú pravdu Univerza.

Až svojím žitím si overíme, či to funguje aj nám. Ak nie, možno len tá konkrétna rada nebola práve pre nás, alebo sme ešte do nej nedozreli. Bodka. Jednoduché. Skúsime ďalšiu.

Alebo necháme len tak plynúť a nezasahujeme. S dôverou, že bude o nás postarané.

Bez limitov a príkazov. Slobodne. S láskou.