Žijete v prítomnosti alebo si s vami myseľ robí čo chce?

Stiahnutie sa do prítomnosti je ozaj najúčinnejší, najjednoduchší a podľa mňa absolútne nenahraditeľný spôsob vedúci k spokojnosti v živote. Kdekoľvek a kedykoľvek použiteľný.

Nepoznám snáď lepší a lacnejší liek na všetky trápenia ako stiahnuť sa do prítomnosti a navodiť si absolútny vnútorný kľud. Zopár ľudí sa ma však pýtalo, prečo sa v poslednom čase dosť často poukazuje na život v prítomnosti a prečo o tom tí autori na internete píšu, ako keby sme boli z inej planéty.

Veď je predsa jasné, že sme a žijeme v prítomnosti! Ste si tak istí?

Fyzicky v prítomnosti žijeme stále, to áno. Stroj času na fyzický presun do minulosti či budúcnosti zatiaľ poznáme len zo sci-fi filmov.

Lenže každý máme v sebe takýto stroj času v podobe našej mysli. Tá je taká dokonalá, že si s tým poradí ľavou zadnou. A hlavne to dokáže robiť nepretržite a zmeny vykonávať obratom.

Naša myseľ je schopná doslova v jednom okamžiku skákať z minulosti do prítomnosti

Neustále nás upína na zážitky z minulosti, vyhľadáva najmä to zlé, čo sa stalo, znova premieta, ako sa to stalo a až citeľne nám dokáže oživovať a aktualizovať bolesť, ktorú sme cítili pri nejakom zážitku. Takže celá myseľ pretrváva pozornosťou v minulosti.

Ale už o sekundu v nás vytvára zároveň neutíchajúci strach, že sa to všetko zlé bude zasa opakovať, že znova utŕžime zranenia a ako v repríze budeme cítiť tú bolesť. To nám berie zároveň nádej a dôveru, že náš život, vzťahy, udalosti môžu dopadnúť tento krát dobre, že môžeme mať z nich radosť, aj keď voľakedy to tak nebolo. Takže celá myseľ je teraz negatívnou pozornosťou v budúcnosti a snaží sa tam držať ako kliešť.

Naša myseľ ako „stroj času“ produkuje na základe zranení z minulosti strašidelné scenáre budúcnosti

A je touto kyvadlovou dopravou na trase Minulosť – Budúcnosť tak neskutočne pohltená a zaneprázdnená, že nemá akosi čas zastaviť sa v stanici Prítomnosť. V tej „TU a TERAZ“.

Takže bežne nežijeme v priamej prítomnosti, teda väčšinou.

Prakticky to môžeme pozorovať úplne jednoducho. Keď si uvedomíme pri jednoduchých činnostiach, napríklad varení, či ozaj vnímame zeleninu, ktorú čistíme, vôňu variacej sa polievky a korenín, ktoré do nej pridávame, teplú paru, ktorá sa na nás vyvalí spod pokrievky. Ak áno, vnímame ozaj prítomnosť. Sme vnorení vo varení. Celí.

Pokiaľ si ale pri tom varení zvládneme naplánovať, čo všetko hneď v pondelok po práci musíme vybaviť  a zároveň znova zacítiť nepríjemný pocit zo stretnutia s prísnym šéfom, ktorý nám opakovane zohráva správanie našej matky v detstve, tak sme od prítomnosti naozaj veľmi vzdialení.

Byť prítomní znamená vnímať len to, čo sa deje práve teraz, v tejto chvíli, tu, dnes

Pokiaľ sa nám to darí, samo osebe nám to prináša vnútorný pokoj, bez toho, aby sme sa nejako špeciálne snažili.

Teraz som o.k. a sústredím sa len na to. Vôbec, ale vôbec neriešim, čo sa bude diať zajtra. To, ako bude vyzerať to zajtrajšie dianie totiž nikto na svete nevie. Aj keby sme boli jasnovidci, aj tak nám v živote prichádzajú inverzie a zvraty. Behom pár sekúnd mi do toho môže ktokoľvek a čokoľvek vstúpiť a šmahom ruky to zmeniť.

Tak načo sa trápiť nad niečím, čo vôbec nevieme, ako dopadne?

To bytie v prítomnosti je, že naozaj vnímame tu a teraz, doslova nedovolíme našej mysli, aby riešila čokoľvek iné a kamkoľvek inam skákala.

V mysli mám len … som  vo svojom byte,  práve varím polievku a počúvam príjemnú hudbu….. A tam STOP!  Dosť!  Či sa mi podarí uvariť večera, čo budem robiť večer, tým sa budem zaoberať až večer, lebo tá myšlienka bude patriť až prítomnosti večera.

Takže len pokojne čakám a pozorujem, čo sa mi deje. Vnímam len prítomnosť, tie dané minúty, v ktorých som, čo práve teraz robím a vnímam atmosféru okolo. Tu a teraz. Také samo uzdravovacie chvíle.

Ako sa dá stav prítomnosti dosiahnuť? Skúste byť ako malé deti

Spomeňte si, ako ste boli malí a vžite sa na chvíľu do nejakej situácie, napríklad, keď ste sa vo svojej detskej izbe hrali so skladačkami. Ako ste sa cítili? Kde bola vaša myseľ?

No predsa pri skladačkách. Vaša myseľ riešila len to, čo práve ruky robili, zamerala sa na to, akú farbu skladačky práve hľadá v krabici, do akej polohy tú skladačku priloží k tej druhej. Neriešili ste, že vám niekto predchvíľou vynadal za nevynesený kôš. V tej chvíli ste cítili len pohodu, radosť a tešili sa na dotvorenie skladačiek. Vaša myseľ riešila maximálne čas o pár minút neskôr, kedy sa pochváli mamičke s hotovým výtvorom.

Takže, keď sa vás bude najbližšie snažiť vaša myseľ prevalcovať minulo-budúcimi skokmi, zastavte sa a položte si otázku, čo by ste robili, keby ste boli v tejto chvíli tým dieťaťom.

A ako dôkaz, že to funguje, pozorujte nejaké deti vo svojom okolí, uvidíte, že oni dokážu len tak byť – žiť v prítomnosti. Nezaoberajú sa tým, čo bolo, ani čo bude, oni žijú Tu a Teraz a sú pre nás v tom ohromnými učiteľmi.

Takže je fajn, že sa máme od koho inšpirovať.

A popri tom všetkom buďte pokojní a pozorjte, kam vás život vedie. A ako si sám, či už s našim zásahom či bez neho, aj tak nezastaviteľne plynie. Prítomnosťou.

Existuje aj viacero metód a veľmi jednoduchých spôsobov, ako sa stiahnutie a zotrvávanie v prítomnosti môžete naučiť, ale o tom v niektorom ďalšom článku.