Kreatívny rodič – najúčinnejšia prevencia pre deti

Vo svoje praxi sa často stretám s tým, aké škody dokáže narobiť na človeku jeho detstvo, ktoré je založené na príkazoch, zákazoch a nedostatočnej pozornosti rodičov zahltených vlastnými starosťami.

Z takého dieťaťa potom často vyrastie dospelý, ktorý sám seba nemá rád a nepozná svoju vlastnú hodnotu, čím ho život zákonite smeruje nevedome vstupovať do silne závislých vzťahov. Väčšinou sám sebe neverí, nevie si poradiť s problémami a podľa potreby v živote improvizovať. Je otrokom spoločenského názoru a svoj vlastný názor sa bojí vysloviť nahlas aj v súkromí svojho domu.

Že to je už minulosť a rodičia sú dnes určite iní?

Áno, aj nie. Stále vidím okolo seba rodičov, ktorí sami seba podceňujú, neveria si, majú strach niečo povedať na verejnosti aj v obchode sa niečo opýtať. Vystresujú sami seba aj dieťa kvôli jednému rozbitému poháru. Striktne dodržiavajú všetko to, čo im v ich detstve bolo prikazované, lebo boli za to potrestaní. A vôbec si to ani neuvedomujú. Len odovzdávajú ďalej svojim deťom.

Oslovujú ma aj ľudia, ktorí dokonca vedia, čo robia sami sebe a aj pri výchove svojich detí zle, veľmi by to chceli zmeniť, ale ich hlava funguje ako robot. To, čo sa môže, čo nemôže a čo sa patrí podľa spoločnosti majú v sebe tak silno naprogramované, že ich mozog ich aj tak po pár pokusoch vráti spontánne do starých koľají.

Ale na moje potešenie vidím už čím ďalej tým viac rodičov, ktorí sa rozhodli k svojim deťom pristupovať inak, tak pohotovo, ale s kľudom. Sú akosi viac „nad vecou“.

Kreatívni rodičia sú medzi nami

Považujem ich za skutočne všestranne kreatívnych, lebo učia deti nielen tvoriť, hrajú sa a vymýšľajú s nimi, či  rozvíjajú fantáziu a trávia spoločné voľné chvíle, ale ukazujú deťom aj kreatívne myslenie a prístup  k životu.

Títo rodičia pochopili, že deti  sú ich pokračovateľmi a keď niečo v rodových pravidlách nezmenia, tak v nich budú tieto deti pokračovať a prenášať tak nefunkčné vzory správania zase do ďalších „X“ generácií. Tým by už teraz zabezpečili, že budú mať v dospelosti tie isté problémy ako majú oni sami  teraz.

Lenže oni sa rozhodli v tých generáciami  vychodených koľajach dať výhybku a naučiť deti vnímať svoje pocity a podľa toho sa aj rozhodovať. Tak, ako sme to ako ľudstvo robili kedysi dávno úplne spontánne a inštinktívne, než sme sa toho postupne a dobrovoľne vzdali.

No niektorí z takýchto rodičov si však sami museli najprv prejsť alebo stále ešte prechádzajú nie práve ľahkú cestu svojho osobnostného rozvoja. Museli si spracovať rôzne traumy z ich detstva, vzoprieť sa tvrdo verejnej mienke, čeliť partnerským a iným vzťahovým problémom. Ale hlavne najprv znovu nájsť svoju hodnotu, ktorá bola podľa stupňa tvrdosti výchovy nízka, niekedy takmer žiadna.

Lebo až taký rodič, ktorý  sám má jasno v tom, kto je, akú má hodnotu,  ktorý si stojí sám za sebou a verí si, tak až ten to dokáže spoľahlivo naučiť aj svoje deti. V opačnom prípade len pokračuje v rodinnej štafete závislostných a slobodu obmedzujúcich generačných metódach.

Keď takých rodičov stretnete, určite ich spoznáte. Sú to tí, ktorí sa učia, alebo už vedia:           

– že rozvíjať samostatnosť a sebahodnotu svojich detí sa dá aj iným spôsobom, než podľa zaužívaných a nefunkčných vzorov správania prebratých zo svojho vlastného detstva

– že spokojnosť dieťaťa je postavená na najvyššom stupni, vysoko nad spoločensky nepísanými pravidlami typu „Patrilo by sa…..“ alebo „Malo by sa…..“

– že najdôležitejší úžitok spoločnej tvorby s deťmi nie je v hotovom výrobku, ale v tom kuse osobnosti, ktorý pri spoločnej tvorbe dieťaťu zo seba rodič odovzdá

– že pri spoločnej kreatívnej činnosti dieťa nielen tvorí a rozvíja svoju fantáziu, ale osvojuje si kreatívny prístup k životu vôbec

– že najväčší zlodej času určeného pre naše deti je upratovanie

– vedia stratiť zábrany, vrátiť sa do svojho detstva a urobiť zo seba hoci aj šaša

– že keď dieťaťu ukážu svoj strach aj smútok, prehĺbia vzájomnú dôveru a dieťa bude vnímať a prijímať aj negatívne emócie ako prirodzenú súčasť svojho života

– hrdo ukázať a priznať, že niečo nevedia a niečomu nerozumejú

– že väčšinou sa dá zachovať rovnocennosť medzi veľkými a malými a vidia rozdiel len v dátumoch na rodných listoch

– že ak má dieťa nejaký problém, v prvom rade potrebuje rodič začať riešiť sám seba a nespracované zážitky zo svojho detstva

– že spoločne strávený čas s deťmi má dôležitejší význam, než sa na prvý pohľad zdá a hlavne, že k nemu neexistuje ovládač so spätným chodom

– že svojim spontánnym až bláznivým správaním dokážu šmahom ruky odstrániť všetky spoločensky určované bariéry medzi rodičom a dieťaťom

Keď ich stretnete, netrestajte ich, prosím 🙂

Oni sa len slobodne rozhodli byť tí hlavní a najdôležitejší, ktorí už teraz hrou a svojou prítomnosťou chránia svoje deti pred tým, aby sa o niekoľko rokov stali klientmi niektorého terapeuta.

O tom, aký vplyv na vzťah rodiča a dieťaťa má dokonalý poriadok v byte si prečítajte tu