Kúzlo prítomného okamihu

Vieme sa v živote tešiť, nechať sa unášať príjemnou chvíľou, úprimným rozhovorom či každou chuťovou bunkou si užívať dobrú kávu.  Vychutnávať si tie príjemné emócie a cítiť sa krásne.

Lenže ten skutočný prítomný okamih s veľkým „O“ je ešte o kúsok ďalej.

Je to stav bez vnímania času a priestoru. Stav, kedy sa my sami stávame tým okamihom, tou chuťou kávy, tým rozhovorom, tou vôňou kvetov. 

Stav, kedy nám už vnútorný hlas nepopisuje, aká je tá káva chutná, kedy si neuvedomujeme konkrétny pohyb ruky ako dvíha šálku kávy a nesie ju k ústam.  Stav, kedy si už vnútorným pohľadom neuvedomujeme  príjemný vzhľad  nášho spolu sediaceho, nepopisujeme ako krásne sú tie kvety ružové ani detaily príjemného rozhovoru. 

My v tej chvíli sme, vnorení v nej. My sme prítomnosťou

Až tak, že si po odchode z kaviarne položíme otázku, či sme tam vôbec boli. Až náš vnútorný vyrovnaný pocit nám musí potvrdiť,  že áno. Že to bolo niečo iné, príjemné, nekontrolované, hlava vypla a čas prestal na chvíľu existovať. Skrátka len tu a teraz.

Ale takýto prítomný Okamih  je až za odmenu. Je hlavná výhra v dlho očakávanom losovaní.

Prichádza, až keď dokážeme pustiť nad sebou kontrolu a necháme sa pohltiť a prijať  všetko, čo nám život prináša.  Až keď sa naučíme a dovolíme nechať sa unášať aj tými  negatívnymi chvíľami a brať ich ako prirodzenú súčasť života.

Vedome ich nechať pôsobiť a popri tom len pozorovať,  čo sa to s nami vlastne deje a ako to na nás pôsobí. V kľude, bez boja, bez protestu. Bez tej úpornej snahy s tým negatívnym čo najrýchlejšie skoncovať.

Vtedy nehľadáme rýchly recept na úľavu.

Bez obviňovania seba samých, že sme nemožní,  slabí a neschopní  niečo so sebou urobiť. Len sami seba odovzdať Životu. Prijať, že  dnes mám taký pochmúrny deň, len si povedať , že asi to tak má byť, možno si moja hlava i telo potrebujú niečo v sebe vysporiadať.

Tak ich treba nechať. Tak je to v poriadku.  Prijať fakt, že tento deň, či tento týždeň  sa možno budem cítiť nespokojne  až úplne neznesiteľne a aj tak nezasahovať. 

Len sa pozorovať. Len tak BYŤ.

Nie je  to vôbec ľahké.  Naučené  (zlo)zvyky a umelo ovplyvnené  inštinkty  okamžite vystrelia do akcie a vedú nás k odmietaniu, neprijatiu takej situácie, čím si tú danú situáciu neskutočne emočne  sťažíme. A to preto, lebo sme vyrazili do bezhlavého boja  so sebou, čo má logicky za následok  seba obviňovanie a trestanie samých seba, že sme dospelí a predsa len sa nedokážeme o seba postarať a oslobodiť sa od zlých pocitov.

Až keď je toho ozaj veľa,  vysilení to vzdávame a vyhlasujeme kapituláciu.

Nič sa mi nedarí, všetko sa kazí, už nevládzem,  vzdávam to!  Ok, tak fajn!

A zrazu prichádza úľava. Zlepšenie. Cesta hore. Nekapitulovali sme my a naša vnútorná sila, ale kapitulovalo len naše ego. Konečne zloží svoje zbrane a prijme fakt,  že musí odovzdať svoju nadvládu prirodzenému prúdeniu života. Že nemusí stále rozkazovať a manipulovať nás.

Že tie pocitovo zlé chvíle sú len životodarným čistením toho negatívneho v nás.

Keď prestaneme proti nim  bojovať, prijmeme ich ako prirodzenú súčasť nášho života a dovolíme si ich precítiť až do dna, uvoľňujeme, čistíme a pripravujeme tým miesto pre chvíle plné krásy, ktorých prežitie je  potom oveľa oveľa intenzívnejšie.

Až potom ako pokorné ľudské tvory prijímajúce ŽIVOT vo všetkých podobách dostávame príležitosť zažiť  ten čarokrásny prítomný okamih, ten skutočný, bez vnímania času a priestoru.

Príležitosť stať sa Okamihom samotným.

O tom, prečo sa nám často nedarí zastaviť sa v prítomnosti čítajte v článku Prečo je ťažké žiť v prítomnosti

#silapritomnehookamihu #zijemetuateraz #bezvnimaniacasuapriestoru #nechatsaunasatzivotom #prijatvzivotedobreizle

Viac inšpiratívnych článkov nájdete na mojom BLOGU